Reklama a niektoré jej legislatívne obmedzenia v podmienkach Slovenskej republiky

image_pdfimage_print

Reklama a niektoré jej legislatívne obmedzenia v podmienkach Slovenskej republiky

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že reklama parí len do oblasti marketingu. Aj túto súčasť marketingového mixu však podrobne reguluje slovenský zákonodarca. Z hľadiska systematiky práva je reklama upravená tak v oblasti verejného práva ako aj súkromného práva. Ide najmä o oblasť ústavného práva, správneho práva, obchodného práva a v neposlednom rade aj občianskeho či trestného práva. Tieto oblasti práva však musia rešpektovať často komplikované prenikanie nadradeného európskeho práva do národného práva. Právne aspekty reklamy a s tým spojená možnosť propagácie rôznych produktov sa v našich podmienkach dostáva na okraj záujmu odbornej verejnosti. Hlavným cieľom príspevku je však identifikácia reklamy z pohľadu európskej a najmä slovenskej právnej úpravy v kontexte rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci, ktoré dohliadajúc na dodržiavanie zákonných obmedzení propagácie vybraných produktov. Čiastkovým cieľom je poukázať na niektoré vybrané problémy aplikačnej praxe a navrhnúť spôsoby odstránenia zistených nedostatkov konkrétnymi postupmi. V príspevku sa prostredníctvom vedeckého a doktrinálneho výkladu skúmajú vybrané ustanovenia zákona o reklame a súvisiace právne predpisy vzťahujúce sa najmä na problematiku reklamy liekov. Prostredníctvom odbornej literatúry, judikatúry a rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci sa hľadajú odpovede na objavené aplikačné problémy z praxe. V závere príspevku sa kritickým spôsobom analyzujú zistené nedostatky a navrhujú vhodné opatrenia na ich odstránenie.

Úvod

Požiadavka uplatňovať princípy trhovej ekonomiky v ďalšom rozvoji slovenského hospodárstva vyvoláva dopyt po informáciách, poznatkoch a skúsenostiach z fungujúcich trhových ekonomík. Základným motívom je hľadanie spôsobov, metód a postupov na dosiahnutie tohto cieľa. Preto sa čoraz viac hovorí o potrebe aplikácie marketingu, ktorého využitie je predmetom záujmu najmä podnikateľských subjektov. Marketing sa považuje za osobitne účinný prístup k hľadaniu optimálnych efektov a tým aj k dosahovaniu cieľov podnikateľov. Ciele sú rôzne, napríklad od rozširovania určitých názorov týkajúcich sa škodlivosti fajčenia, až po tie najčastejšie a v podmienkach trhovej ekonomiky najvýraznejšie, t. j. maximalizovanie zisku podnikateľov. Podľa niektorých autorov (Vysekalová a Mikeš 2018) reklama patrí medzi najdôležitejšie časti komunikačného mixu ako každá platená forma neosobnej prezentácie a propagácie myšlienok tovaru alebo služieb konkrétnym investorom. Tento pojem vznikol z latinského slova clamare, čo znamená kričať, volať. Reklama je jedna z hlavných foriem komunikácie a jej úlohou je dostať do povedomia zákazníka určitý produkt alebo službu, odlíšiť ich od ostatných ponúk, a najmä presvedčiť zákazníka, aby si produkt kúpil. Úspešná reklama je preto podľa Payneho (1996) jedným z hlavných faktorov úspešnosti marketingovej politiky. Použité prostriedky môžu mať viacero foriem, napr. reklama v médiách alebo priama reklama. V dnešnej dobe informačného veku osobitné miesto patrí internetovej reklame. Pozornosť je však upriamená na jej právne aspekty z dôvodu, že tieto sa v slovenskej právnej vede dostávajú na okraj záujmu odbornej verejnosti.

Cieľ príspevku a metodika

Hlavným cieľom príspevku je preskúmať európsku a najmä národnú právnu úpravu reklamy v kontexte rozhodovacej činnosti slovenských orgánov verejnej moci dohliadajúcich na dodržiavanie zákonných obmedzení propagácie vybraných produktov. Ďalším cieľom je identifikovať problémy v aplikačnej praxi, najmä pri rozhodovaní správnych orgánov a navrhnúť spôsoby odstránenia zistených nedostatkov konkrétnymi postupmi.
Vzhľadom na charakter príspevku ide o aplikáciu viacerých vedeckých metód poznania, najmä metódu logiky, ktorú je možné použiť vo všetkých vedách. Ďalej je to metóda abstrakcie, bez využitia ktorej by príspevok vzhľadom k svojmu širokému záberu mohol pôsobiť neprehľadne až chaoticky. Potrebnou metódou pre úspešné spracovanie danej problematiky je i metóda logickej analýzy, ako aj analytická metóda, zameraná hlavne na analýzu právneho stavu a právnej úpravy reklamy. Porovnávacou metódou je možné získať poznatky a rôzne názory na právnu úpravu a výklad jednotlivých inštitútov. Vychádzajúc z vedeckého poznania platného a účinného práva a právnej vedy bol v niektorých častiach práce použitý aj doktrinálny výklad.
Na Slovensku sa téma reklamy dostala do úzadia záujmu právnej vedy. Bádaním a štúdiom dostupnej literatúry možno konštatovať, že absentuje nielen odborná literatúra, ale aj časopisecké príspevky v oblasti právnej regulácie reklamy. Možno poukázať najmä na staršie časopisecké príspevky M. Tyrolovej (2007), J. Vozára (2006) a kolektívu autorov Siminská, Šimeková, Gyarfaš (2013), ktoré sú už vzhľadom na rýchly vývoj legislatívy v niektorých vybraných častiach ich prác a s tým súvisiacimi názormi v určitých častiach neaktuálne. Na dosiahnutie vytýčeného cieľa je potrebné preskúmať a podať stručnú analýzu rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Štátneho ústavu pre kontrolu liečiv, či Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky.

Ústavnoprávne zakotvenie reklamy

Z pohľadu teórie práva reklama patrí do druhej generácie ľudských práv, obsahujúce právo na informácie. Legislatívne však bolo toto právo zakotvené do československého právneho poriadku až po politických a spoločenských zmenách v roku 1989. K tak významnému kroku došlo v roku 1990, keď bol federálnym zhromaždením ČSFR prijatý ústavný zákon – Ústavná listina základných práv a slobôd. Listina je dodnes súčasťou právneho poriadku SR, hoci prijatím Ústavy SR v roku 1992 sa stala úplnou predlohou pre kreovanie II. hlavy ústavy s názvom „Základné práva a slobody“.
Listina teda zakotvila slobodu prejavu, právo na informácie a právo slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie, pričom tieto práva sú „samovykonateľné“, t. j. je možné ich priamo uplatňovať, vykonávať i bez obyčajného zákona. Samotná listina vychádza z princípov právneho štátu (Krošlák et al. 2016). Opiera sa predovšetkým o zvrchovanosť práva, čo v praxi znamená, že sféra slobody jednotlivca je prvotná a štát do nej môže zasahovať len na základe zákona a len zákonom predpísaným spôsobom. Prioritu má teda človek – občan, ktorý môže robiť všetko, čo mu zákon nezakazuje.
Základnou normou pre slobodu prejavu a právo na informácie je ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „Ústava“). Ústava SR v Článku 26 odsek 1 ustanovuje, že „Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.“
Porovnaním ústavnej úpravy slobody prejavu a práva na informácie je možné dospieť k záveru, že v zásade existujú dva modely slobody prejavu a práva na informácie. V prvom modeli sa právo na informácie zaručuje v rámci slobody prejavu. V druhom modeli sa rozlišuje medzi slobodou prejavu a právom na informácie v tom zmysle, že majú rozdielny účel aj obsah. Takéto poňatie výslovne ustanovuje napríklad švédska ústava.
Popri ustanoveniach odsekov 1 až 4 článku 26 Ústavy SR, ktoré sa vzťahujú na slobodu prejavu a zároveň i na právo na informácie, je súbor ústavných noriem o práve na informácie početnejší.
Ústava SR neobmedzuje právo na informácie z hľadiska predmetu tohto práva. Neustanovuje teda pozitívny výpočet informácií, ktoré oprávnená osoba môže vyhľadávať, prijímať a rozširovať a ani neurčuje negatívny výpočet, ktoré nemožno vyhľadávať, prijímať a rozširovať. „Predmetom práva na informácie môžu byť všetky informácie, pokiaľ nejde o informácie podliehajúce obmedzeniu podľa Článku 26 odsek 4 Ústavy SR.“
Článkom 26 odsek 2 Ústavy SR sa priznáva právo prijímať a rozširovať informácie. Pri uplatnení tohto práva sa ústavou nechráni iba právo prijímať informáciu či rozšíriť informáciu, ale aj kumulovaná možnosť ďalej rozširovať prijatú informáciu.
Právo na informácie možno obmedziť, ak sa splní jedna formálna a dve materiálne podmienky zhodné s podmienkami, za ktorých ústava dovoľuje obmedziť slobodu prejavu. Vo vzťahu k právu na informácie má osobitný význam aj ochrana utajovaných skutočností, ktorá predstavuje konfliktný verejný záujem k právom chránenému záujmu dostať informáciu. Prameňom práva je zákon č. 241/2001 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností.
Konkrétnejšie však právnu úpravu reklamy nachádzame najmä v článku 55 Ústavy, podľa ktorého sa hospodárstvo Slovenskej republiky zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky, pričom Slovenská republika chráni a podporuje hospodársku súťaž. Posledná veta článku 55 odkazuje na podrobnejšiu úpravu tejto problematiky v osobitných zákonoch. Obmedzenie ústavou garantových práv v súvislosti s reklamou je prípustné iba na predchádzanie nekalej súťaže a šírenia nepravdivých či zavádzajúcich informácií (Palúš 2016).
Právna regulácia reklamy je obsiahnutá aj vo viacerých právnych predpisoch Európskej únie. Tie sú našim zákonom nadradené. Kľúčové miesto patrí Smernici Európskeho parlamentu a rady č. 2006/114/Es z 12. decembra 2006 o klamlivej a porovnávacej reklame (ďalej len „smernica o klamlivej a porovnávacej reklame“). V súvislosti s reklamou vybraných produktov zaujíma osobitné miesto Smernica Európskeho parlamentu a Rady zo 6. novembra 2001 č. 2001/83/ES, ktorou sa ustanovuje zákonník spoločenstva o humánnych liekoch (ďalej len „zákonník spoločenstva“).
Z hľadiska vnútroštátnych predpisov je reklama primárne upravená v zákone č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o reklame“),či v zákone č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“). Reklama šírená v rozhlasovom a televíznom vysielaní je upravená osobitne, a to v zákone č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“). Reklamu farmaceutických produktov neprehľadne až chaoticky obsahuje aj zákon č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o liekoch“). V tomto prípade ide najmä o úpravu sponzoringu odborných podujatí, či poskytovanie zakázanej zľavy v naturáliách.
V rozvinutých krajinách, kde reklama pôsobí v stabilizovanom liberálnom prostredí trhovej ekonomiky, sa pre reguláciu etiky reklamy ustálila forma etických kódexov. Napriek tomu, že ide o právne nezáväzné pravidlá manažmentu reklamy, rešpektujú sa pomocou autority osobitných združení, do ktorých sa združujú podnikatelia podnikajúci v oblasti reklamy.

Zákon o reklame všeobecne

Pôvodný právny základ úpravy všeobecných požiadaviek na reklamu, ako aj dozoru nad reklamou, bol obsiahnutý v zákone č. 220/1996 Z. z. o reklame účinný do 30. apríla 2001. Počas jeho štvorročnej existencie sa ukázali mnohé nedostatky. Problematickou bola už samotná definícia reklamy; nedostatky sa objavovali v obmedzujúcich opatreniach pri reklame niektorých produktov, ale aj pri výkone dozoru nad dodržiavaním zákona.
Pomerne vážny problém vo vzťahu k právnej úprave reklamy zákonom č. 220/1996 Z. z. o reklame na Slovensku nastal v roku 2000 v súvislosti s prípravou európskeho kódexu o reklame, čím sa tento zákon stal absolútne nevyhovujúci aktuálnym potrebám regulácie reklamného trhu. Vzhľadom k prijatiu viacerých smerníc EÚ, upravujúcich aj iné oblasti reklamy, sa z dôvodu potreby implementácie európskeho práva do slovenského právneho poriadku upustilo od úvah o jeho novelizácii. Výsledkom bolo prijatie aktuálne účinného zákona o reklame, kde zákonodarca vychádzal zo štyroch základných zásad, ktorými sú zákonnosť, čestnosť, pravdivosť a slušnosť. S využitím týchto základným myšlienok sú koncipované všeobecné požiadavky na reklamu napríklad liekov a dojčenských prípravkov, pričom v rámci reklamy sú stanovené osobitné podmienky a obmedzenia. Možno konštatovať, že zámerom zákonodarcu nebolo týmto zákonom komplexne upraviť celú oblasť reklamy; snáď aj preto ponechal v platnosti vybrané časti zákona o liekoch, zákona o vysielaní a retransmisii či Obchodného zákonníka upravujúcich niektoré právne inštitúty ako aj šírenie reklamy v určitých médiách. Počas takmer dvadsaťročnej účinnosti sa vyskytli viaceré problémy, čo spôsobilo, že bol sedemnásťkrát priamo či nepriamo novelizovaný.
Z hľadiska systematiky je zákon o reklame rozdelený do troch článkov, pričom ťažisko právnej úpravy je obsiahnuté v prvom článku. Úvodné ustanovenie § 1 zákona obsahuje jeho účel rámcovo vymedzený do štyroch oblastí: všeobecnú úpravu požiadaviek na reklamu, podmienky na reklamu niektorých produktov podnikania, úpravy právnej ochrany pred účinkami klamlivej reklamy a porovnávacej reklamy v takej forme, ktorá je neprípustná, ako aj pôsobnosť orgánov dozoru nad dodržiavaním ustanovení zákona.
Ustanovenie § 2 zákona vymedzuje základné pojmy, ktoré sú z obsahového hľadiska pre právnu úpravu najvýznamnejšie. Ide najmä o reklamu, ktorú zákonodarca definuje ako predvedenie, prezentáciu alebo iné oznámenie v každej podobe súvisiace s obchodnou, podnikateľskou alebo inou zárobkovou činnosťou s cieľom uplatniť produkty na trhu. Pre porovnanie je potrebné zdôrazniť, že niektorí autori (Kotler a Keller 2016) z oblasti marketingu si tento pojem vysvetľujú inak. Pod pojmom reklama chápu každú platenú formu nepersonálnej prezentácie a podpory myšlienok, výrobkov alebo služieb, ktorú platí identifikovateľný sponzor.
Základné kritéria na reklamu vychádzajú z právnej úpravy hospodárskej súťaže, ako aj zásad etiky a najmä ochrany spotrebiteľa. V prvom rade podľa Suchožu reklama nesmie byť klamlivá. Táto skutočnosť sa posudzuje z hľadiska jej obsahu, údajov, znakov a informácií. Tieto znaky sa posudzujú najmä vo vzťahu k osobám, ktorým je určená alebo ktoré zasiahne. Rovnako je neprípustné, aby v dôsledku klamlivého obsahu boli adresáti uvedení do omylu, ktorý by ovplyvnil ich ekonomické správanie na trhu alebo ich dokonca poškodil.
Definíciu klamlivej reklamy nachádzame v ustanovení § 45 Obchodného zákonníka, ktorý klamlivú reklamu pomerne podrobne upravuje. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (5Obo 138/2000) je klamlivá reklama jednou zo skutkových podstát nekalosúťažného konania. Podľa tohto názoru musí ísť o reklamu spôsobilú vyvolať predstavu, ktorá je v rozpore so skutočnosťou, pričom stačí možnosť, že by k oklamaniu mohlo prísť. Okrem toho dôsledkom konania súťažiteľa musí byť spôsobilosť získať v hospodárskej súťaži prospech na úkor iného súťažiteľa.
Problematická je však definícia šíriteľa reklamy, ktorú zákon charakterizuje ako fyzickú osobu alebo právnickú osobu, ktorá reklamu šíri bez ďalšieho vysvetlenia. Podľa niektorých autorov (Siminská, Šimeková a Gyarfáš 2013) šíriteľom reklamy liekov (na rozdiel od šíriteľa inej reklamy) nemusí byť osoba, ktorá koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Vo svojom názore sa opierajú o rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Daamgard. Sporná bola otázka, či pod pojem reklama liekov patrí aj šírenie informácií osobou, ktorá je právne aj fakticky nezávislá od výrobcu lieku. Súdny dvor Európskej únie okrem iného uviedol, že v zásade však nie je vylúčené, aby šírenie informácií osobou nezávislou od výrobcu lieku spadalo pod definíciu reklamy, pričom nemusí ísť o konanie v rámci podnikateľskej činnosti. Podobnú otázku riešil ešte v roku 2011 Štátny ústav pre kontrolu liečiv v súvislosti s reklamou liekov na vagónoch železníc. Vtedy rozhodol, že šíriteľom reklamy liekov a osobou sankcionovanou za prípadnú protiprávnosť takejto reklamy nemusí byť len držiteľ registrácie daného lieku. Nevyhnutné však je, aby šíriteľ reklamy mal propagačný úmysel.
V rámci všeobecných požiadaviek na reklamu obsiahnutých v § 3 zákona o reklame sa reklama obmedzuje zákazom takej jej podoby, ktorá svojím obsahom porušuje hodnoty chránené právnym poriadkom. Ide o ochranu ľudského života, zdravia, životného prostredia, slobody, svedomia, spoločensky uznávanej morálky, ochrany majetku a podobne. Osobitný dôraz sa kladie na reklamu, ktorá má vplyv na maloleté osoby najmä v súvislosti s podnecovaním na také správanie, ktoré môže ohroziť ich zdravie, psychický alebo morálny vývin ako aj zobrazovať ich v nebezpečných situáciách. Takéto obmedzenia reklamy podľa nášho názoru vyplývajú z tradícií a skúseností získaných v priebehu vývoja reklamy. Okrem toho majú spoločný medzinárodný štandard, ktorý je aj v našich podmienkach obsiahnutý v Etickom kódexe reklamy, ktorý vydala Rada pre reklamu ako združenie reklamných agentúr v Slovenskej republike.
Zákon o reklame ďalej kogentným spôsobom nedovoľuje, aby reklama obsahovala osobné údaje, údaje o majetkových pomeroch osôb bez ich predchádzajúceho súhlasu. V tejto súvislosti však samotné zaslanie reklamy konkrétnemu adresátovi nie je v rozpore s týmto ustanovením, keďže nevyhnutné osobné údaje slúžiace na doručenie reklamy adresátovi nie sú súčasťou obsahu reklamy v zmysle jej definície a sú k reklame len pripojené.
Na šírenie reklamy určitými médiami, napríklad automatickým telefónnym volacím systémom, telefaxom a elektronickou poštou, tzv. e-mailom, je potrebný predchádzajúci súhlas ich užívateľov. Účelom takéhoto obmedzenia zo strany zákonodarcu je predchádzanie neprimeranému obťažovaniu a zásahu do súkromia alebo do majetkových práv adresátov reklamy. Ani v prípade iných komunikačných prostriedkov sa nesmie šíriť adresne, ak adresát jej doručenie vopred odmietol. Spôsob odmietnutia doručenia reklamy však nie je v zákone vymedzený, čo v praxi znamená, že adresát tak môže spraviť akoukoľvek formou. V reálnom živote ide o označenie poštovej schránky tak, aby doručovateľ do nej reklamu nevhadzoval. Ako menej praktický a málo využívaný spôsob odmietnutia reklamy je písomné oznámenie poštovému doručovateľovi, či reklamnej agentúre. V tejto veci Štátny ústav pre kontrolu liečiv v roku 2014 začal správne konanie vo veci neoprávnenej reklamy voľnopredajného lieku z roku 2010. Dôvodom začatia konania bola forma reklamy v napodobenine receptu. Držiteľ osvedčenia o registrácii sa bránil tvrdením, že leták z roku 2010 okrem rozmeru nemal s receptom nič spoločné. Odlišoval sa od neho napr. nápisom „odporúčanie lekára“, alebo „hradí pacient“. Pravdepodobne aj podľa názoru správneho orgánu išlo o skrytú reklamu. Správny orgán nemohol však vo veci rozhodnúť, pretože od porušenia zákona uplynuli viac ako 3 roky a správne konanie muselo byť zastavené.
Reklama sa nesmie šíriť, ak je v rozpore s dobrými mravmi (§ 44 ods. 1 Obchodného zákonníka), prezentuje produkty, ktorých výroba, predaj, poskytovanie alebo používanie sú zakázané, alebo ak nespĺňa požiadavky podľa osobitného predpisu.
Pôvodný zákon o reklame nepripúšťal vzájomné porovnávanie produktov v reklame, pretože, ako vyplýva z dôvodovej správy, predkladateľ návrhu zákona vychádzal zo zásady slušnosti. V tom čase nebolo vhodné, aby sa ktokoľvek v hospodárskej súťaži bez osobitného dôvodu a prinútenia zaoberal pomermi iného podnikateľa a rušivo zasahoval do jeho záujmov. Umožnenie porovnávacej reklamy chápu niektorí autori (Ovečková 2017) ako prelomenie tejto zásady, ktorá bola potrebná najmä v súvislosti s harmonizáciou nášho práva s právom Európskej únie, ktoré porovnávaciu reklamu v článku 4 smernice o klamlivej a porovnávacej reklame umožňovalo. Najmä však z dôvodu citlivosti hospodárskej súťaže sa na ňu kladú v ustanovení § 4 osobitné požiadavky. To znamená, že porovnávacia reklama je prípustná iba v zákonom vymedzenom rámci a iná porovnávacia reklama je neprípustná.

Reklama alkoholických nápojov, tabakových výrobkov a zbraní

Napriek tomu, že alkoholické nápoje a tabakové výrobky sú pre ľudský organizmus škodlivé, zákonodarca ich reklamu nezakázal. Povrchne a veľmi stručne taxatívnym výpočtom iba obmedzil, čo reklama týchto produktov nesmie. V prvom rade sa bez výnimky zakazuje dávať do súvislosti spotrebu alkoholu s priaznivým účinkom na telesnú výkonnosť alebo na duševnú výkonnosť. Regulácia propagácie alkoholu tiež vylučuje akékoľvek tvrdenia zo strany objednávateľa, že alkoholické nápoje majú liečivé vlastnosti, povzbudzujúci alebo upokojujúci účinok alebo že pomáhajú riešiť osobné problémy. Nie je dovolené ani nabádať na nestriedme požívanie alkoholických nápojov alebo prezentovať abstinenciu alebo triezvosť ako nedostatok. Zdôrazňovanie obsahu alkoholu v nápojoch ako znak ich kvality je taktiež neprípustné. Maloleté osoby sú vo všeobecnosti pod osobitnou ochranou nielen Ústavy ale aj celého právneho poriadku SR. Preto sa reklama alkoholických nápojov nesmie na ne zameriavať, pričom žiadna osoba, ktorú možno považovať za maloletú, sa nesmie v reklame dávať do súvislosti so spotrebou alkoholických nápojov.

Reklama tabakových výrobkov podlieha najprísnejším obmedzeniam. Ustanovenie § 6 jednoznačne zakazuje ich reklamu:
 na všetkých druhoch informačných nosičov,
 rozdávaním tabakového výrobku verejnosti,
 na reklamných veciach, ktoré nesúvisia s fajčením a ktoré sa rozdávajú verejnosti, okrem reklamných vecí, ktoré sa rozdávajú na miestach predaja výrobkov,
 prostredníctvom sponzorstva tabakového výrobku,
 uvádzaním ochrannej známky, emblému, názvu alebo iného výrazného znaku tabakového výrobku okrem ich uvádzania na miestach predaja tabakových výrobkov.

Ustanovenie § 6 odsek 3 negatívne vymedzuje reklamu tabakových výrobkov. To znamená, že za ich reklamu sa nepovažuje napr. označenie špecializovaných predajní tabakových výrobkov a potrieb pre fajčiarov s nápisom TABAK, označenie dopravných prostriedkov výrobcu tabakových výrobkov jeho ochrannou známkou, či vydávanie letákov, brožúr a iných publikácií určených výhradne pre výrobcov a obchodníkov s tabakovými výrobkami a tabakom. Prípustné je tiež informovanie o konkrétnom tabakovom výrobku určenom pre spotrebiteľa, umiestnené v predajni tabakových výrobkov, ktorá musí obsahovať upozornenie o škodlivosti fajčenia a musí byť umiestnená tak, aby oslovovala najmä návštevníkov predajne. Poslednú výnimku zo zákazu reklamy tabakových výrobkov predstavuje rozdávanie tabakového výrobku na obchodných rokovaniach súvisiacich s predajom.
Pri reklame zbraní a strelive zvolil zákonodarca takmer identický postup ako pri tabakových výrobkoch, keď ich reklamu takmer bez výnimky zakazuje. Umožňuje iba poskytovať informácie odbornej verejnosti vo výrobe a v obchode so zbraňami a strelivom, na výstavách týchto produktoch a v odbornej literatúre a v odbornej periodickej tlači.

Reklama liekov

Lieky predstavujú osobitný produkt významne ovplyvňujúci zdravie ľudí a preto si ich reklama vyžiadala osobitnú úpravu a ustanovenia v zákone o reklame. Prísne obmedzujúce opatrenia reklamy sa dotýkajú niektorých skupín liekov, ktoré sa vydávajú len na lekársky predpis alebo ktoré sa uhrádzajú zo zdravotného poistenia a takých liekov, ktoré nie sú v Slovenskej republike registrované. Lieky nesmú byť v reklame prezentované tak, aby to nabádalo k ich nadmernému užívaniu alebo k užívaniu bez potreby lekárskeho vyšetrenia.
Reklama liekov podľa § 8 odsek 1 zahŕňa „akúkoľvek formu podomového informovania, agitačnú činnosť alebo podnecovanie smerujúce k podpore predpisovania, vydávania, predaja alebo spotreby liekov.“ Svojím znením je v súlade s článkom 86 smernice o liekoch, podľa ktorého reklama liekov zahŕňa akúkoľvek formu podomového oboznamovania, agitačnú činnosť alebo podnecovanie smerujúce k podpore predpisovania, vydávania, predaja alebo spotreby lieku. Podľa smernice sa reklamou liekov ďalej rozumie najmä jej reklama u širokej verejnosti, reklama liekov u osôb kvalifikovaných na ich predpisovanie, alebo vydávanie, návštevy lekárskych zástupcov zabezpečujúcich odbyt liečiv u osôb kvalifikovaných na predpisovanie liekov, dodávanie vzoriek atď. Vnútroštátna úprava v podstate preberá znenie smernice týkajúcej sa reklamy liekov.
Ustanovenie § 8 odsek 3 zákona o reklame taxatívne vymenúva, čo nie je možné považovať za ich reklamu. Ide napríklad o označovanie lieku, písomnú informáciu pre jeho používateľov, korešpondenciu, ktorá môže byť doplnená materiálom nepropagačnej povahy, potrebná na zodpovedanie osobitnej otázky týkajúcej sa lieku, odkazový materiál a informácia vzťahujúca sa napríklad na zmeny balenia lieku, na varovanie pred nežiaducimi účinkami v rámci dohľadu nad liekmi alebo obchodný katalóg a cenník za podmienky, že neobsahuje žiadne informácie o liekoch, informácia týkajúca sa zdravia alebo chorôb ľudí, ak neobsahuje priamy alebo nepriamy odkaz na liek, či zverejnenie informácií obsahujúcich len názov a cenu lieku alebo liekov.
Článok 88 smernice o liekoch nedovoľuje členským štátom robiť reklamu vybraným druhom liekov. Toto obmedzenie je prenesené aj do zákona o reklame. Je neprípustné propagovať lieky, ktoré nie sú registrované v Slovenskej republike. Rovnaký zákaz platí pre lieky obsahujúce omamné látky, psychotropné látky a prípravky, ktorých výdaj je viazaný na lekársky alebo veterinárny predpis. Obmedzenie sa vzťahuje aj na lieky, ktorých výdaj nie je viazaný na lekársky predpis, uhrádzajú sa však na základe verejného zdravotného poistenia. Výnimku z tohto zákazu predstavujú očkovacie kampane organizované držiteľom rozhodnutia o registrácii lieku alebo zástupcom držiteľa rozhodnutia o registrácii lieku. Výnimka je však podmienená súhlasom Ministerstva zdravotníctva SR.
Vzhľadom na rozhodnutie Štátneho ústavu pre kontrolu liečiv č. 580/2014/600 je potrebné poukázať najmä na to, že reklama liekov musí podporovať ich racionálne používanie na základe objektívnych informácii o vlastnostiach lieku a najmä bez zveličovania jeho účinku. Držiteľ osvedčenia o registrácii v rozpore s touto povinnosťou v reklame nabádal na užívanie takéhoto lieku výslovne určeného len pre núdzové situácie. Aj z týchto dôvodov orgán dozoru svojím rozhodnutím zakázal šírenie reklamy a uložil porušovateľovi pokutu vo výške 10.000 eur. Porušovateľ sa voči rozhodnutiu prvostupňového orgánu odvolal. Ministerstvo zdravotníctva SR ako odvolací orgán potvrdilo zákaz šírenia reklamy. Pokutu vo výške 10.000 eur však znížilo na sumu 5.000 eur s odôvodnením, že zo strany porušovateľa ide o prvé porušenie zákona.
Ďalšie obmedzenia sa týkajú priamo distribúcie liekov určených verejnosti na účely reklamy, ako aj vykonávania návštev lekárov počas ich ordinačných hodín s cieľom propagácie liekov. Lekárom sa zakazuje tieto osoby prijímať počas ich ordinačných hodín.
Za kľúčové možno považovať ustanovenie § 8 odsek 9 zákona o reklame, ktoré vylučuje, aby reklama liekov určená verejnosti obsahovala prvok, ktorý by napríklad vyvolával dojem, že lekárske vyšetrenie alebo lekársky zákrok sú zbytočné, či ponúkal určenie diagnózy alebo spôsob liečby korešpondenciou. Lieky nesmú vyvolávať dojem, že ich účinky sú zaručené a nie sú sprevádzané žiadnymi nežiaducimi účinkami alebo sú lepšie alebo rovnaké ako účinky iného lieku. Prísnosť právnej úpravy je zostrená aj sankciou za akýmkoľvek náznak v reklame, že dobrý zdravotný stav by sa mohol zlepšiť užívaním lieku, či naznačením, že dobrý zdravotný stav osoby by mohol byť ovplyvnený neužívaním lieku; tento zákaz sa nevzťahuje na vyššie uvedené očkovacie kampane, oslovuje výlučne alebo hlavne deti, atď.
V prípade, ak sa lieky propagujú osobám oprávneným ich predpisovať a vydávať, zákon im zakazuje dodávať, ponúkať a sľubovať dary, peňažné a vecné výhody alebo akýkoľvek iný prospech. Predmetom zákonnej regulácie je aj možnosť pohostenia na propagačných podujatiach, ktoré musí byť prísne obmedzené len na jeho účel a môže sa poskytovať len zdravotníckym pracovníkom. Podľa názoru zákonodarcu však zákon nebráni tomu, aby sa pohostenie priamo alebo nepriamo poskytovalo na podujatiach určených výhradne na odborné a vedecké účely. Musí však byť splnená podmienka určujúca, že takéto pohostenie bude vždy prísne obmedzené na hlavný vedecký účel podujatia a neposkytne sa iným osobám ako zdravotníckym pracovníkom.
Vzorky liekov, okrem tých, ktoré obsahujú omamné a psychotropné látky, sa môžu poskytnúť iba na základe písomnej žiadosti. Oprávneným subjektom je osoba oprávnená predpisovať lieky. Môžu sa jej však poskytnúť maximálne dve vzorky najmenšieho balenia registrovaného lieku za rok s označením „BEZPLATNÁ LEKÁRSKA VZORKA – NEPREDAJNÁ” a s priloženým súhrnom charakteristických vlastností lieku. Aj tieto vzorky podliehajú kontrolnej a evidenčnej činnosti zo strany držiteľa registrácie lieku.
Ustanovenie § 8 odsek 22 zákona o liekoch zaťažuje držiteľa rozhodnutia o registrácii lieku aj inými povinnosťami. Ide napríklad o vytvorenie vedeckej služby zodpovednej za informácie o liekoch, ktoré uvádza na trh vo svojom podniku. Ďalej musí sprístupniť alebo odovzdať Štátnemu ústavu pre kontrolu liečiv vzorku každej reklamy vychádzajúcej z jeho podniku spolu s vyhlásením o osobách, ktorým je určená, o spôsobe šírenia a o dátume začiatku šírenia, či zabezpečiť súlad reklamy liekov svojho podniku s požiadavkami zákona o reklame a iné. V praxi sa môže objaviť aj otázka, či sa regulácia reklamy vzťahuje aj na homeopatické lieky. Odpoveď na ňu nachádzame v odseku 24, ktorý jednoznačne určuje, že zákon o reklame sa vzťahuje aj na túto kategóriu liekov s výnimkou liekov neregistrovaných v Slovenskej republike. V reklame homeopatických liekov sa však môžu používať len informácie a údaje schválené pri jeho registrácii.

Reklama dojčenských prípravkov a následných doplnkových prípravkov a ľudských orgánov

Reklama dojčenských prípravkov ako aj následných doplnkových prípravkov je povolená podobne ako lieky iba v publikáciách zameraných na starostlivosť o dojčatá a malé deti. Môže však ísť výlučne iba o vedecké publikácie, ktoré môžu obsahovať iba vedecky overené a vecne správne údaje. Ani obsah vedeckej publikácie však nemôže viesť k záveru, že tento druh produktov je rovnocenný s materským mliekom alebo dokonca že je lepšie ako materské mlieko. Propagácia tohto sortimentu obligatórne obsahuje informácie o ich správnej príprave a ich správnom užití a pod hrozbou sankcie neobsahuje také výrazy ako „humanizovaný“, „maternizovaný“ alebo obdobné výrazy.
Medzi ďalšie obmedzujúce podmienky patrí nutnosť obsahovania zreteľného a ľahko čitateľného textu „Dôležité upozornenie“ doplnený textom poukazujúcim na prednosť dojčenia s odporúčaním, aby sa výrobok užíval iba na základe rady odborníkov medicíny, výživy alebo liečiv alebo iných osôb profesionálne sa zaoberajúcich starostlivosťou o dojčenie.
Reštriktívnym opatrením zo strany štátu sa nevyhla ani vizuálna stránka reklamy. Nesmie obsahovať také vyobrazenie dojčaťa alebo taký obrázok alebo údaj, ktoré by mohli idealizovať užitie takéhoto výrobku. Možné však je grafické vyobrazenie na určenie výrobku alebo na ilustráciu spôsobu jeho prípravy alebo užitia.
Podpora predaja dojčenských prípravkov rozdávaním vzoriek, upozorňovaním na zľavu, pridaním ďalších výrobkov alebo osobitnou ponukou je zakázaná bez výnimky rovnako tak, ako v prípade liekov.
Bez akejkoľvek výnimky zákonodarca zakázal reklamu o potrebe alebo dostupnosti ľudských orgánov, tkanív a buniek s cieľom ponúknuť alebo nadobudnúť finančný zisk či akékoľvek iné porovnateľné výhody.

Vykonávanie dozoru a sankcie za porušenie zákona

Kompetencia štátneho dozoru nad dodržiavaním ustanovení zákona o reklame je zverená predovšetkým Slovenskej obchodnej inšpekcii ale aj ďalším viacerým orgánom. V súvislosti s reklamou liekov ide o Štátny ústav pre kontrolu liečiv a Ústav štátnej kontroly veterinárnych biopreparátov a liečiv v rámci dozoru nad reklamou veterinárnych liečiv. Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky a regionálnym úradom verejného zdravotníctva bol ponechaný dozor nad reklamou kozmetických výrobkov, ako aj vybraných potravín, či dojčenských prípravkov, výživových doplnkov a iných produktov. Národná banka Slovenska bdie nad reklamou finančných služieb pre finančných spotrebiteľov, pričom postupuje podľa osobitných predpisov, napr. zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov.
Osobitný postup orgánov dozoru spočíva v opatreniach, smerujúcich k zabezpečeniu nápravy. V prvom rade rozhodujú o zákaze šírenia reklamy, sú oprávnené požadovať od objednávateľa reklamy predloženie dôkazov o pravdivosti vecných údajov v prípade podozrenia z klamlivej alebo neprípustnej porovnávacej reklamy. Vyzvaný subjekt má zo zákona povinnosť na požiadanie orgánu dozoru predložiť dôkazy o pravdivosti vecných údajov reklamy v lehote 15 dní od doručenia výzvy. Ak ich nepredloží alebo sú nedostatočné, platí zákonná nevyvrátiteľná domnienka, že porovnávacia reklama je neprípustná a nasleduje uloženie sankcie zo strany správneho orgánu. Osobitne dôležitou je kompetencia uložiť objednávateľovi reklamy povinnosť uverejniť rozhodnutie orgánu dozoru, ak zistí porušenie zákona. Zdôrazňujeme, že kompetenciu zakázať reklamu má orgán dozoru aj vtedy ak „len“ hrozí, že ide o neprípustnú porovnávaciu reklamu. Ide o vybraný spôsob predbežného opatrenia správneho orgánu.
Okrem takýchto opatrení správny orgán obligatórne ukladá pokuty, ktorých výška je odstupňovaná. Najnižšou pokutou do výšky 1 660 eur potrestá osobu oprávnenú predpisovať alebo vydávať lieky, ak porušila zákaz prijať dar, peňažnú či materiálnu výhodu alebo iný prospech. Pokutu do 3.320 eur môže uložiť porušovateľovi, ak reklama nespĺňa požiadavky na verejné rečové prejavy, nedodržiava zásady jazykovej kultúry, gramatické a pravopisné pravidlá či ustálenú odbornú terminológiu. Za reklamu obsahujúcu čokoľvek, čo znevažuje ľudskú dôstojnosť, uráža národnostné cítenie alebo náboženské cítenie, ako aj akúkoľvek diskrimináciu na základe pohlavia, rasy a sociálneho pôvodu je výška pokuty stanovená až na sumu 66.400 eur. Maximálnou výškou pokuty do 166.000 eur je možné potrestať porušovateľa za neprípustnú porovnávaciu reklamu alebo za reklamu neregistrovaných liekov, liekov obsahujúcich návykové a psychotropné látky, či liekov viazaných na lekársky alebo veterinárny predpis.
Pri ukladaní pokuty orgán dozoru využíva možnosť správnej úvahy a zároveň prihliada na závažnosť, trvanie, následky protiprávneho konania a na to, či ide o opakované porušenie tohto zákona. Možnosť uložiť pokutu je však subjektívne časovo limitovaná dobou jeden rok odo dňa, keď sa orgán dozoru o porušení zákona dozvedel. Objektívna doba bola stanovená na tri roky odo dňa porušenia zákona. V praxi to znamená, že rozhodnutie o uložení sankcie musí byť právoplatné do jedného roka odkedy sa úrad dozvedel o porušení sankcie. Tento postup vychádza aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. 5Sžo 41/2011, podľa ktorého, ak správne orgány nestihli pokutu uložiť v lehote jedného roka, je potrebné konanie podľa § 30 správneho poriadku zastaviť. Orgán dozoru však musí rozhodnúť najneskôr do troch rokov odkedy prišlo k protiprávnemu konania. V opačnom prípade musí konanie zastaviť a vinník ostáva nepotrestaný. Uložená pokuta je splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o jej uložení. Výnos z nej je príjmom štátneho rozpočtu. Na konanie dozorujúcich orgánov sa okrem ustanovenia § 10 a § 11 zákona o reklame aplikujú ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov predstavujúci lex specialis správneho práva procesného.
Ak sú porušené všeobecné požiadavky na reklamu, napr. šírenie klamlivej reklamy a neprípustnej porovnávacej reklamy alebo požiadavky na reklamu niektorých produktov, sankcie sa zvyšujú. Vyššia sadzba pokuty v tomto prípade je opodstatnená, pretože klamlivá a neprípustná porovnávacia reklama sú vážnym porušením uznávaných princípov hospodárskej súťaže, pričom klamlivá reklama vážne poškodzuje spotrebiteľa.

Záver

Výsledkom bádania bolo odhalenie určitých nejasností právnej úprave reklamy, ktorá môže v praxi spôsobovať ťažkosti. Bolo zistené, že osobitný problém nastáva najmä pri reklame liekov. Zákonodarca nezvolil vhodný spôsob úpravy reklamy tejto komodity, keď reklamu liekov upravil v § 8 zákona o reklame, ale propagácia inej farmaceutickej produkcie je zahrnutá v zákone o liekoch. Problém je možné vidieť aj v tom, že zákon o liekoch v niektorých prípadoch zasahuje do regulácie reklamy liekov bez toho, aby rešpektoval jej terminológiu. Ako príklad je možné uviesť úpravu sponzoringu odborných podujatí v zákone o liekoch. Tá ignoruje skutočnosť, že podpora vedeckých kongresov patrí pod definíciu reklamy liekov a je regulovaná v zákone o reklame. Negatívom je aj zahrnutie vzoriek liekov pod definíciu zakázanej zľavy v naturáliách v zákone o liekoch, zatiaľ čo sú vzorky liekov taxatívne upravené v zákone o reklame.
Zákonodarca spôsobil aj ďalší problém tým, že zveril dozor nad reklamou dvom rôznym orgánom. Prvostupňovým orgánom dozoru podľa zákona o reklame je Štátny ústav pre kontrolu liečiv a podľa zákona o liekoch je to Ministerstvo zdravotníctva SR. Pravdepodobne, avšak len teoreticky by mohla nastať situácia, že držiteľ osvedčenia podporou určitého podujatia naplní skutkovú podstatu správneho deliktu podľa zákona o liekoch a zároveň aj podľa zákona o reklame. Mohol by však byť sankcionovaný pre porušenie oboch zákonov a aj dvoma odlišnými orgánmi. V praxi by však tento postup narazil na zásadu „ne bis in idem“ („nie dvakrát v tej istej veci“) Aj tento príklad len poukazuje na nekoncepčnosť a praktické ťažkosti súvisiace s rozdelením jedného typu regulácie do dvoch predpisov kontrolovaných dvomi rozdielnymi orgánmi. Chaotickosť právnej úpravy len potvrdzuje a znásobuje postavenie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky. Tento ústredný orgán štátnej správy vykonáva nielen funkciu prvostupňového orgánu dozoru, ale aj funkciu odvolacieho orgánu proti rozhodnutiam Štátneho ústavu pre kontrolu liečiv.
Ako vyplýva z obsahu príspevku, zásadný problém pri regulácii a kontrole reklamy liekov však vidíme v ustanovení § 11 odsek 5 zákona o reklame. Toto ustanovenie určuje objektívnu a subjektívnu dobu, dokedy musí správny orgán vo veci porušenia zákona právoplatne rozhodnúť. V podmienkach Slovenskej republiky ide o pomerne krátku dobu, čo môže v praxi spôsobiť, že správny orgán bude musieť konanie zastaviť z dôvodu uplynutia času a vinník sa vyhne trestu. Vhodné riešenie tohto problému by priniesla novelizácia zákona, ktorým by bola objektívna doba na rozhodnutie vo veci predĺžená na päť rokov a subjektívna doba na tri roky.

Literatúra/List of References

[1] Kotler, P. a Keller, K. L., 2016. Marketing management. Praha: Grada Publishing, 2016, s. 10-11. ISBN 802-47-0016-6.
[2] Krošlák, D. et al., 2016. Ústavné právo. Bratislava: Wolters Kluwer, 2016, s. 175. ISBN 978-80-8168-511-8.
[3] Ovečková, O. et al., 2017. Obchodný zákonník. Veľký komentár. Zväzok I (§1 až § 260). Bratislava: Wolters Kluwer, 2017, s. 309. ISBN 978-80-8168-573-6.
[4] Payne, A., 1996. Marketing služeb. Praha: Grada Publishing, 1996, s. 59. ISBN 802-47-2721-9.
[5] Palúš, I., 2016. Ústavné právo. Košice: UPJŠ, 2016, s. 254. ISBN 978-80-8152-442-4.
[6] Rozhodnutie Ministerstva zdravotníctva SR č. S07207-OP-2014 zo dňa 02. 09. 2014
[7] Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 2. apríla 2009 vo veci C-421/07, Anklagemyndigheden / Frede Damgaard, [2009] ECR s. I-026929, bod 21
[8] Rozhodnutie Štátneho ústavu pre kontrolu liečiv č. 580/2014/600 zo dňa 22. 05. 2014
[9] Rozhodnutie Štátneho ústavu pre kontrolu liečiv, č. 11/534 zo dňa 31. 1. 2011
[10] Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 5Obo 138/2000
[11] Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 5Sžo 41/2011
[12] Siminská, E., Šimeková, Z., Gyárfáš, J., 2013. Reklama liekov v kontexte európskej a slovenskej legislatívy. In: Bulletin slovenskej advokácie. 2013, 19(10), s. 14-26. ISSN 1335-1079.
[13] Smernica Európskeho parlamentu a Rady zo 6. 11. 2001 č. 2001/83/ES, ktorou sa ustanovuje zákonník spoločenstva o humánnych liekoch.
[14] Smernica Európskeho parlamentu a rady č. 2006/114/Es z 12. 12. 2006 o klamlivej a porovnávacej reklame
[15] Suchoža, J. et al., 2016. Obchodný zákonník a súvisiace predpisy komentár. Bratislava: Eurounion, 2016, s. 158. ISBN 978-80-89374-34-2.
[16] Tyrolová, M., 2007. Aktuálne aspekty právnej úpravy reklamy liekov. In: Justičná revue. 2007, 11, s. 1422. ISSN 1335-6461.
[17] ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov
[18] Vozár, J., 2006. Reklama na lieky. In: Duševné vlastníctvo. 2006, 10(1), s. 33. ISSN 1335-2881.
[19] Vysekalová, J. a Mikeš, J., 2018. Reklama. Praha: Grada Publishing, 2018, s. 9. ISBN 978-80-24758-65-7.
[20] zákon č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
[21] zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii v znení neskorších predpisov
[22] zákon č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
[23] zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov
[24] zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov

Kľúčové slová/Key Words

marketing, reklama, obmedzenie, zákon
marketing, advertising, restrictions, law

JEL klasifikácia/JEL Classification

M31, M37

Résumé

Advertising and some of its legislative restrictions in the Slovak Republic

Research has resulted in the discovery of certain ambiguities in the regulation of advertising that can cause difficulties in practice. We found that a particular problem arises in the advertising of medicines. The legislator has not chosen the appropriate way to regulate the advertising of this commodity when the advertising of medicines is regulated by Section 8 of the Advertising Act, but the promotion of other pharmaceutical production is covered by the Medicines Act. The problem can also be seen in the fact that the Medicines Act in some cases interferes with the regulation of medicines advertising without respecting its terminology. An example is the regulation of sponsoring professional events in the Medicines Act. This ignores the fact that support for scientific congresses falls under the definition of drug advertising and is regulated in the Advertising Act. The negative is also the inclusion of drug samples under the definition of banned discount in kind in the Medicines Act, while drug samples are exhaustively regulated in the Advertising Act.
However, as we can see from the content of the paper, the fundamental problem in regulating and controlling the advertising of medicines in Section 11, Paragraph 5 of the Advertising Act. This provision determines the objective and subjective period in which the administrative authority must give a final decision on the infringement. In the conditions of the Slovak Republic, this is a relatively short period of time, which in practice may cause the administrative body to stop the proceedings due to the expiry of time and the culprit avoids punishment. An appropriate solution to this problem would be to amend the law, which would extend the objective time for a decision to the case to five years and the subjective period to three years.

Kontakt na autorov/Address

doc. JUDr. PhDr. Tomáš Peráček, PhD., Univerzita Komenského v Bratislave, Fakulta managementu, Katedra informačných systémov, Odbojárov 10, 820 05 Bratislava, e-mail: [email protected]

Recenzované/Reviewed

3. máj 2019 / 7. jún 2019